Vývoj územnosprávneho usporiadania Slovenska
Krátky exkurz historickými územnými a správnymi celkami
Od začiatku 11. storočia možno na území Slovenska vyčleniť 12 základných etáp územnosprávneho usporiadania (viď tabuľka, v počtoch nie sú zarátané časti Rábskej a Mošonskej stolice resp. župy). Tieto môžeme následne rozdeliť na dve väčšie skupiny, charakterizujúce postavenie územia Slovenska na vyššej hierarchickej úrovni. Do roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Uhorska resp. od polovice 19. storočia Rakúsko – Uhorska a za toto obdobie (približne 9 storočí) sa vystriedalo 5 základných etáp administratívneho usporiadania. Od vzniku Československa až po rok 1996, kedy prebehla zatiaľ posledná etapa územnosprávneho usporiadania, registrujeme na našom území 7 etáp. Pri tomto hodnotení treba spomenúť, že nie všetci autori zaoberajúci sa problematikou administratívneho vývoja Slovenska ponímajú jednotlivé etapy rovnako, a dochádza u nich k nejednotnému datovaniu týchto etáp. Ako príklad môžem uviesť porovnanie dvoch autorov Vladimíra Slavíka a Juraja Žudela, ktorí napríklad rôzne zohľadňujú obdobie delenia od roku 1960. Slavík túto etapu časovo ohraničil rokmi 1960 a 1990, zatiaľ čo Žudel od tohto roku vyčlenil 2 etapy, a síce etapu v rokoch 1960 až 1970 a etapu v rokoch 1970 až 1990.
ETAPY ÚZEMNOSPRÁVNEHO USPORIADANIA SLOVENSKA V UHORSKU A RAKÚSKO- UHORSKU
Etapa hradských španstiev v 11. až 13. storočí
Táto etapa bola prvou oficiálnou reformou územnosprávneho členenia Uhorského kráľovstva, ktorú uskutočnil na začiatku 11. storočia kráľ Štefan I. Na území Slovenska členenie krajiny nadviazalo na organizačnú štruktúru, ktorá existovala už od Veľkej Moravy. Od začiatku 11. storočia do polovice 12. storočia sa vytvoril systém hradských španstiev (komitátov s počtom 17). Hradské španstvá sa na nižšej úrovni členili na hradské obvody, ktorých počet sa neudáva. Hradské španstvá – komitáty sa tvorili postupne od západu na východ, pričom medzi najstaršie patrili: Bratislavské, Trenčianske, Nitrinske, Komárňanské, Mošonské, Rábske, Ostrihomské, Novohradské, Turnianske. V ďalšom období vznikli španstvá Tekovské, Hontianske, Zemplínske, Užské a Novum Castrum. V priebehu 12. storočia sa sformovalo Gemerské a Šarišské španstvo. V prvej polovici 13. storočia sa zo španstva Novum Castrum vyčlenilo Šarišské španstvo. Táto štruktúra sa najneskôr vytvorila na riedko osídlenom strednom a severnom Slovensku. Zvolenské domínium tvorilo až do 1. polovice 14. storočia Zvolenské španstvo (Žudel, J., 1984). Strediskom tejto správy španstiev boli kráľovské hrady. Okrem hradských španstiev existovali na JZ Slovensku menšie pohraničné španstvá : Beckov, Bana, Hlohovec a Šintava. Tieto španstvá mali obrannú funkciu, pričom územia týchto nemali na rozdiel od hradských španstiev kompaktný tvar. Príčinou neskoršieho rozpadu tohoto systému bola donačná politika uhorských panovníkov v prospech cirkvi a šľachty.
Etapa stolíc od 13. storočia do roku 1848
Etapa stolíc je najdlhšou etapou územnosprávneho usporiadania na území Slovenska. Vydržala takmer 6 storočí. Začiatky organizácie stolíc sa začali prijímaním jednotlivých kráľovských dekrétov v priebehu 13. storočia (1222 Zlatá bula, 1267, 1290 a 1298), ktorými postupne získala moc šľachta, a hradské španstvá sa pretvárali na samosprávne šľachtické stolice. V 13. storočí vznikli stolice Bratislavská, Komárňanská, Ostrihomská, Hontianska, Novohradská, Gemerská, Abovská a Zemplínska. Na prelome 13. a 14. storočia pribudli Spišská a Turnianska stolica a začiatkom 4. storočia aj Užská. V prvej polovici 14. storočia sa na stolice premenili aj Nitrianske, Trenčianske, Tekovské a Šarišské španstvo. Najväčšie Zvolenské španstvo sa rozpadlo a utvorili sa z neho až 4 stolice: Liptovská, Turčianska, Zvolenská a Oravská stolica. Pohraničné španstvá zanikli a ich územia splynuli s novými stolicami. Počet stolíc sa ustálil až na začiatku 15. storočia, keď sa z územia medzi Novohradskou a Gemerskou stolicou vytvorila Malohontská stolica, ktorá sa neskôr stala súčasťou Hontianskej stolice (Žudel, J., 1984). Dôležité je v tejto súvislosti pripomenúť že zo stolíc na južnom Slovensku sa nachádzala na našom území len určitá časť, pričom tento fakt platil aj na východnom Slovensku a síce konkrétne pre Užskú stolicu. Územie stolíc sa na nižšej úrovni členilo na slúžnovské okresy , pričom počet týchto v jednotlivých stoliciach bol zvyčajne 4, čo súviselo s kráľovskými dektrétmi z r. 1290 a 1298, ktoré kodifikovali právo šľachty na voľbu štyroch slúžnych (Žudel, J.1990). Z 19 stolíc len Oravská a Zvolenská mala 2 okresy, zo stolíc ktorých časti ležali aj mimo územia Slovenska to boli Turnianska a Ostrihomská. Na tri okresy sa delila Spišská stolica. Od polovice 17. storočia až do 19. storočia bola tendencia počet okresov zvyšovať, pričom najväčší nárast okresov zaznamenala Trenčianska stolica (pribudli 3 okresy), a dva okresy pribudli v Bratislavskej, Oravskej, Šarišskej a Zemplínskej stolici. Centrá stolíc podobne ako u hradských španstiev boli spočiatku na hradoch. Až v 17. a 18. storočí sa postupne začali presúvať do centier miest. Najvyšším samosprávnym orgánom stolíc boli stoličné kongregácie, pričom pod správu stolíc nepodliehali slobodné kráľovské mestá.
Reforma Jozefa II. v rokoch 1785 až 1790
Reforma verejnej správy, ktorú vykonal Jozef II. bola jediným krátkym prerušením takmer 600- ročnej éry stolíc. Jozef II. zlikvidoval stoličnú samosprávu a nahradil ju štátnou byrokraciou, zrušil výsadné územia a postavenia miest. Hlavnou úlohou tejto reformy bolo posilnenie vplyvu štátu. Uhorsko rozdelil na 10 vojenských dištriktov, pričom samotné územie Slovenska sa členilo na 3 dištrikty: Nitriansky, Banskobystrický a Košický a čiastočne na územie Slovenska zasahovali aj Rábsky, Peštiansky a Mukačevský dištrikt. Každý dištrikt sa delil na 4 až 6 stolíc. Z hľadiska zjednodušenia organizácie niektoré stolice boli v roku 1786 zlúčené. Na území Slovenska sa toto uskutočnilo v šiestich prípadoch, a to konkrétne: Rábsko-mošonská, Komárňansko-ostrihomská, Gemersko-malohontská, Liptovsko-oravská, Turčiansko-zvolenská a Abovsko-turnianska. Jozef II. zrušil samosprávu slobodných kráľovských miest. Jozefínska reforma trvala len do roku 1790 nakoľko panovník ju tesne pred svojou smrťou odvolal, čím došlo k opätovnému navráteniu organizácie verejnej správy do stavu pred rokom 1785.
Etapa Bachovho absolutizmu v rokoch 1850 až 1860
Počas revolúcie 1848/1849 bola vyhlásená prvá Slovenská národná rada. Na povstaleckých územiach bola nahradená promaďarská miestna správa slovenskými orgánmi. Predpoklad bol konštituovať tieto orgány aj na úrovni okresov a stolíc, čo sa na začiatku roku 1849 podarilo realizovať na niekoľko týždňov na území štyroch stolíc (v Turčianskej, Oravskej, Liptovskej a Zvolenskej), kde sa vytvorili mestské, okresné a stoličné administratívne rady. Po porážke revolúcie v druhej polovici roku 1849 bola v celom Uhorsku nastolená vojenská diktatúra, tzv. Bachov absolutizmus. Stolice boli zrušené a nahradili ich štátne úrady – župy. V roku 1850 po konsolidácii pomerov nahradila vojenskú diktatúru provizórna organizácia civilnej správy, ktorá je nám známa ako Geringerovo provizórium, ktoré bolo vystriedané od roku 1853 definitívom. Uhorsko bolo rozčlenené na 5 civilných dištriktov, ktoré však nenadväzovali na Jozefínske dištrikty. Na území Slovenska boli s výnimkou malých oblastí v okolí Bratislavy zriadené dva dištrikty so sídlami v Bratislave a Košiciach. Na úrovni žúp bolo najväčšou zmenou zriadenie Hornonitrianskej a Dolnonitrianskej župy a podobne ako pri Jozefínskej reforme len v menšej miere prišlo k zlúčeniu menších žúp. Táto etapa bola zrušená v roku 1860 keď sa panovník zriekol absolutizmu a obnovili sa predrevolučné hranice.
Etapa žúp v rokoch 1867 až 1922
Obdobie medzi rokmi 1860 až 1863 bolo politickým provizóriom. V tomto období sa uskutočnil pokus o utvorenie samosprávnych žúp, čo sa však v tomto krátkom období nepodarilo realizovať. Ustanovenie samosprávnych žúp nastalo až po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867, keď bola zriadená konštitučná monarchia. Na celom území Uhorska sa vytvorilo 63 žúp. Na území Slovenska nedošlo až na pár výnimiek k výrazným zmenám. Dočasne bola zrušená Turnianska župa, pričom jej definitívny zánik nastal v roku 1882. V tejto etape už boli zaznamenané aj hranice okresov (Žudel, J., 1993). Menšie zmeny hraníc žúp nastali v rokoch 1882 až 188. V tomto období bola taktiež zrušená aj provincia XVI spišských miest. Mestám sa nevyhli aj ďalšie významné zmeny. V roku 1870 sa uskutočnila reforma mestskej správy (municipálny zákon č. 42/1870), podľa ktorej boli zrušené práva slobodných kráľovských miest a boli zriadené municipálne mestá v počte 24, ktoré podobne ako slobodné kráľovské mestá nepatrili do právomoci žúp. Táto samostatnosť bola zrušená s výnimkou štyroch miest zákonom č. 20/1876. Municipálnymi mestami ostali len Bratislava, Košice, Komárno a Banská Štiavnica. V roku 1886 bol municipálny zákon novelizovaný (č. 21/1886), podobne ako aj obecný zákon. Obce sa podľa tohto delili na mestá so zriadeným magistrátom, veľké obce a malé obce (Malý, K., Sivák, F., 1992). Koncom 19. storočia nastala zmena aj v organizácii matrík, a síce boli zavedené civilné štátne matriky. Po vzniku Československej republiky v októbri 1918 bolo veľmi dôležitou úlohou stanovenie štátnych hraníc. Najproblematickejšou oblasťou bola južná hranica s M ďarskom, ktorá bola stanovená Trianonskou zmluvou zo 4. júna 1920. Slovensko sa aj naďalej členilo na župy a 4 municipálne mestá, pričom však došlo k zmene hraníc pohraničných žúp. Južné hranice rozdelili Rábsku, Komárňanskú, Ostrihomskú, Hontiansku, Novohradskú, Gemersko-malohontskú, Abovsko-turniansku a Zemplínsku župu. Menšie časti Rábskej a Ostrihomskej boli pričlenené ku Komárňanskej a časť Užskej k Zemplínskej župe, čím sa počet žúp znížil o 2. Municipálnymi mestami v tomto období boli Bratislava, Košice, Komárno a Banská Štiavnica s Banskou Belou. Župy sa ďalej členili na 95 slúžnovských okresov a 30 miest so zriadeným magistrátom, ktorými boli: Banská Bystrica, Bardejov, Brezno, Gelnica, Jelšava, Svätý Jur, Kežmarok, Kremnica, Levice, Levoča, Lučenec, Modra, Nitra, Nové Zámky, Pezinok, Poprad, Prešov, Rimavská Sobota, Rožňava, Sabinov, Skalica, Spišská Belá, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Trenčín, Trnava, Zvolen, Ružomberok, Žilina. V roku 1920 prišlo k úprave hraníc s Poľskom, kde boli odstúpené časti hornej Oravy a severného Spiša.
ETAPY ÚZEMNOSPRÁVNEHO USPORIADANIA V ČESKOSLOVENSKU, SLOVENSKOM ŠTÁTE A SLOVENSKEJ REPUBLIKE
Etapa veľžúp v rokoch 1923 až 1928
Nové župné zriadenie bolo pripravované už v roku 1920 (zákon č. 126/1920 Sb. z. a n.), ale platnosť nadobudlo, aj to len na území Slovenska, až 1. januára 1923. Slovensko sa týmto rozdelilo na 6 žúp, ktoré sa nazývali veľžupami. Týmto došlo v histórii územnosprávneho usporiadania Slovenska k výraznému zlomu, a to k opusteniu tradičných prirodzených regiónov fungujúcich s obmedzeniami približne 900 rokov. Toto bolo veľmi dôležité, nakoľko ani v ďalších etapách už neprišlo k návratu k tradičným regiónom. Formovanie veľžúp najviac ovplyvnili staré župy s výraznými prirodzenými hranicami, a dôležitý bol aj vplyv bývalých slúžnovských okresov (hlavne pri vyčlenení hraníc Bratislavskej a Nitrianskej veľžupy). Okrem tradičných regionálnych centier Bratislavy, Nitry a Košíc dostal vo Zvolenskej veľžupe Zvolen prednosť pred Banskou Bystricou, ktorá bola centrom Zvolenskej župy od 8. storočia, v Považskej veľžupe dostal prednosť Martin pred Trenčínom a v Podtatranskej sa stal centrom Liptovský Mikuláš. Veľžupy sa delili na 79 okresov podľa nariadenia č. 290/1922, ktoré iba s časti nadväzovali na bývalé slúžnovské okresy, pričom tieto sa stali základom okresov ktoré existovali s malými zmenami až do roku 1960. Zároveň bolo v tomto období zrušené zvláštne postavenie miest s magistrátom a postavenie municipálnych miest. Jedine dve mestá, Bratislava a Košice dostali postavenie s regulovaným magistrátom. Toto župné zriadenie vzhľadom na to že bolo zriadené len na území Slovenska bolo provizóriom.
Krajinské zriadenie v rokoch 1928 až 1938
Toto zriadenie nahradilo župné provizórium. Stalo sa tak od 1. 7. 1928 prijatím zákona č. 125/1927 Sb. z. a n.. Týmto sa komplikovaná politická správa v Československu výrazne zjednodušila a zjednotila. Župy zanikli, okresy ostali až na pár výnimiek nezmenené. Československo tvorilo 103 okresov v Čechách, 45 okresov v Moravsko- Sliezsku a 79 okresov na Slovensku. V tomto období do Československa patrilo aj 12 okresov v Podkarpatskej oblasti. V tejto etape boli zrušené okresy Liptovský Hrádok a Žiar nad Hronom. Krajinský úrad sídlil v Bratislave a spravoval celé územie Slovenska. 27. 6. 1936 bola zriadená expozitúra v Košiciach pre okresy východného Slovenska. Počas týchto 10 rokov boli hranice okresov až na niekoľko prípadov pomerne stabilné. Postavenie Bratislavy a Košíc sa nemenilo, boli to jediné mestá v krajine Slovenskej so zriadeným magistrátom.
Obnovenie veľžúp počas Slovenského štátu v rokoch 1940 až 1945
6. 10. 1938 bola vyhlásená autonómia Slovenska. 2.11. 1938 stratilo Slovensko Viedenskou arbitrážou južné okresy, a 14. 3. 1939 bol vyhlásený Slovenský štát, keď prvýkrát v histórii bolo Slovensko samostatným štátnym útvarom. Krajinské zriadenie ostalo v platnosti ešte do 31. 12. 1939, ale v dôsledku maďarskej okupácie južného a časti východného Slovenska sa zmenilo územie pohraničných okresov. Od 1.1. 1940 bol obnovený systém veľžúp, spred roku 1928. Vznikli nové okresy Dobšiná, Hnúšťa a Lovinobaňa, pričom počet okresov sa vďaka arbitráži znížil oproti krajinskému zriadeniu zo 77 na 60.
Etapa krajov v rokoch 1949 až 1960
Po obnovení Československa v roku 1945 prišlo k návratu k okresom podľa stavu v roku 1938. Územnosprávna organizácia v tomto období bola dvojstupňová, pričom prvý stupeň tvorili mestá a obce a druhý stupeň okresy. Po nástupe komunistického režimu v roku 1948 bol zavedený centralistický trojstupňový systém národných výborov s absenciou akejkoľvek formy samosprávy, ktorá bola až do roku 1990 (Slavík, V., 1997). K 1. 2. 1949 sa obnovili regionálne správne celky, a to s novým názvom - kraje (Zákon č.280/1948 Sb. zo dňa 21. 12. 1948 o krajskom zriadení.). Na území Slovenska vzniklo 6 krajov a 92 okresov. Došlo teda k zvýšeniu počtu zo 77 na 92. Najväčšie zmeny boli zaevidované v Banskobystrickom kraji. Zaujímavosťou bolo aj zrušenie kategórie štatutárnych miest. Prvýkrát v histórii bola na regionálne centrum povýšená Žilina. Dôležitým faktom je aj to že všetky centrá krajov boli zároveň aj mestskými okresmi.
Etapa veľkých krajov v rokoch 1960 až 1990
Vznik tejto etapy je v svojej podstate výnimočný nakoľko došlo k reforme napriek tomu, že sa neudiala žiadna zásadná zmena politického režimu. Táto zmena bola výsledkom prijatia zákona č. 36/1960 Sb. z 1. 7. 1960. Miesto 6 krajov z predchádzajúcej etapy boli zriadené 3 veľké kraje a počet okresov sa zredukoval na tretinu, čo predstavovalo počet 33. V roku 1968 bolo upravené postavenie Bratislavy ako hlavného mesta a samostatnej územnej jednotky na úrovni kraja, čím sa Bratislava ako hlavné mesto stala aj 4. krajom. V následnom období došlo k zmene niektorých okresov, v dôsledku neobvyklej veľkosti a vznikli 4 nové okresy: Veľký Krtíš, Stará Ľubovňa, Svidník a Vranov nad Topľou. Ďalšia zmena na úrovni okresov sa uskutočnila k 1. 7. 1969 kedy bol okres Košice rozdelený na okres Košice- mesto a Košice- vidiek. Ústavným zákonom k 1.1. 1969 (č. 143 sb. zo dňa 7. 10. 1968) vznikli Česká socialistická a Slovenská socialistická republika. 1. 7. 1969 boli zrušené kraje, ktoré boli neskôr obnovené zákonom SNR z 28. 12. 1970. Táto etapa vydržala až do roku 1990, čím sa stala najdlhšou etapou územnosprávneho usporiadania, počas Československého štátu.
Prechodná etapa v rokoch 1990 až 1996
V tejto etape sa prešlo zrušením krajov z trojstupňového systému kraj, okres, obec na dvojstupňový (Zákon SNR č. 472/1990 Zb.). Druhý stupeň bol zastúpený okresmi v nezmenenom stave a počte (38) z predchádzajúcej etapy. Pre prvý stupeň ktorý tvorili predtým obce boli vytvorené nové územné celky - územné obvody v počte 121 (Nariadenie vlády SR č. 548/1990 Zb.). Pri vzniku týchto nižších jednotiek sa deklarovala ich dočasnosť len pre prechodnú etapu. Vysoký počet týchto jednotiek spôsobil, že medzi administratívne centrá boli prvýkrát v histórii zaradené aj netradičné centrá. Počet územných obvodov sa pohyboval od 5 (Bratislava, Košice, Bratislava- vidiek a Poprad) až po 1 a to konkrétne v dvoch prípadoch kedy sa územný obvod zhodoval s okresnou hranicou, čo platilo pre okresy Veľký Krtíš a Stará Ľubovňa. Zo súčasných 136 štatutárnych miest 26 nemalo postavenie obvodného centra, pričom sídlom boli aj tri vidiecke obce: Plešivec, Čaňa a Bidovce. Táto etapa je teda charakteristická absenciou regionálneho stupňa a použitím netradičných administratívnych celkov, ktoré neboli pred rokom 1990 aplikované v žiadnej etape územnosprávneho usporiadania (Slavík, V., 1997c).
Súčasné územné a správne usporiadanie Slovenska (od roku 1996)
Podoba súčasného územného a správneho usporiadania je obsiahnutá v zákone NR SR č. 221/1996 Z. z. o územnom a správnom usporiadaní SR, ktorý NR SR schválila dňa 3. júla 1996. Tento zákon ustanovuje len sídla krajov a okresov, príslušnosť obcí, vojenských obvodov k jednotlivým okresom ustanovuje Nariadenie vlády SR č. 258/1996 Z. z., ktoré vláda SR schválila 13. augusta 1996. Tento nový zákon osobitne rieši územné usporiadanie (obce, vyššie územné celky) a osobitne správne usporiadanie (kraje a okresy). Slovensko sa tak rozdelilo na 8 krajov a 79 okresov, z toho 9 mestských (Bratislava – 5, Košice – 4). Zriadené kraje sú pomenované podľa sídla kraja, pričom za sídla kraja bolo vybraných 7 najväčších a 9. najväčšie miesto v poradí Trenčín. Pri výbere okresov bolo hlavným kvantitatívnym kritériom hranica 30 000 obyvateľov. Z ustanovených okresov túto hranicu nedosahuje 5 okresov (Banská Štiavnica, Medzilaborce, Krupina, Poltár, Žarnovica). Pri tomto treba ešte spomenúť , že výsledný zákon nie je jediným navrhovaným zákonom pri tvorbe procesu nového územného a správneho usporiadania, ale pri riešení tohoto problému bolo predložených viacero návrhov.
V roku 2011 zanikol vojenský obvod Javorina (okres Kežmarok) čím došlo k zmene hraníc dotknutých okresov (Kežmarok, Levoča, Sabinov, Stará Ľubovňa), nakoľko územie vojenského obvodu bolo rozdelené medzi obce týchto okresov
CELKOVÉ ZHODNOTENIE ETÁP ÚZEMNOSPRÁVNEHO USPORIADANIA SLOVENSKA
Pre vývoj územnosprávneho usporiadania na území Slovenska platia základné zovšeobecnenia (podľa Slavík, V., 1997b)
- Historický prehľad jednotlivých etáp potvrdzuje silnú koreláciu zmien územnosprávneho členenia a politických zmien v danom štátnom útvare. S jednou výnimkou všetky zmeny územnej organizácie nastali po výraznej predchádzajúcej politicko-spoločenskej zmene (revolučné roky 1848/49, Rakúsko- Uhorské vyrovnanie v 1867, rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik Československa 1918, Viedenská arbitráž 1938, 2. svetová vojna, nástup komunistickej éry 1948). Výnimku tvorila zmena územnej organizácie v roku 1960, keď sa presadila snaha aplikácie väčších administratívnych celkov podľa Sovietskeho vzoru.
- V jednotlivých historických etapách možno konštatovať determinovanosť priestorovej organizácie prírodným prostredím Slovenska a štátnymi útvarmi, v rámci ktorých sa dané zmeny uskutočňovali.
- V Uhorsku resp. Rakúsko – Uhorsku sa systémy územnosprávnej organizácie vyznačovali vysokým stupňom stability, naopak počas éry Československa prišlo k častému striedaniu jednotlivých modelov.
- Vo všetkých doterajších etapách sa v podstate vystriedali 4 základné systémy územnosprávnej organizácie: systém hradských španstiev, stolíc, žúp systém veľkých žúp, krajov- systém dištriktov, veľkých krajov systém krajinského usporiadania
- Počas celého historického vývoja, bolo Slovensko len raz postavené do roly jedného územnosprávneho celku, a to v krajinskom usporiadaní v rokoch 1928 až 1938.
- Periódy jednotlivých etáp územnosprávneho usporiadania ukazujú, že medzi jednotlivými systémami bolo obvykle prechodné obdobie, v ktorom sa tvoril nový systém usporiadania.
- Niektoré administratívne regióny vyvíjajúce sa na území Slovenska počas Uhorska presahovali súčasné hranice Uhorska, resp. aj centrá týchto celkov sa nachádzali mimo územia Slovenska. Boli to stolice resp. župy na južnom Slovensku a Užská župa resp. stolica na východnom Slovensku.
- Centrá najstarších administratívnych regiónov sídlili na hradoch. Neskôr, v 17. storočí sa začala administratívna funkcia presúvať do miest, čo bolo posilnené výstavbou administratívnych budov.
- Zatiaľ čo tradičné historické regióny mali centrá pomerne stabilizované, u regiónov na juhu Slovenska platí absencia významných historických centier, práve v súvislosti s už spomínanou lokalizáciou administratívnych centier týchto území mimo územia Slovenska.
