Zaujímavé miesta v Pezinku

Základný kameň budovy dnešného mestského úradu (niekdajšieho národného výboru) bol položený 14. 6. 1947 ako súčasť osláv 300. výročia povýšenia Pezinka na slobodné kráľovské mesto. Na parcele stála do 30. rokov 20. storočia budova starej školy, resp. jezuitského gymnázia. Stavebné práce na novej účelovej budove začali v novembri 1947, autorom projektu a realizátorom stavby bol pezinský architekt a stavebný podnikateľ Leopold Gregor.

Krušičova kúria nesie meno jedného zo záložných majiteľov Pezinka a pezinského panstva z druhej polovice 16. storočia, vojenského veliteľa Jána Krušiča z Lupoglavy, manžela Kataríny Pálffyovej. História budovy však siaha hlbšie do stredoveku. Spomína sa už v listine z roku 1425 ako Perghaus, resp. Eckhaus, dom patriaci vtedajším dedičným majiteľom mesta, grófom zo Svätého Jura a Pezinka. Slúžil ako miesto výkonu vinohradníckeho práva. V roku 1615 kúriu získalo mesto výmenou s kráľovským erárom za iné majetky. V roku 1634 si v nej pezinskí evanjelici zriadili modlitebňu, neskôr bola využívaná ako obecný dom a vojenská ubytovňa. V roku 1871 sa Pezinok stal sídlom Kráľovského okresného súdu, ktorý umiestnili do kúrie na námestí. V roku 1925 darovalo mesto Pezinok objekt štátu pre potreby okresného súdu a sirotského úradu. Podmienkou darovania bolo, že v prípade preloženia súdu z Pezinka bude dom vrátený späť mestu. To si zároveň vyžiadalo právo na užívanie pivničných priestorov, ktoré slúžili ako mestské vínne pivnice.

Rožný dom na námestí v sebe ukrýva pôvodný dvojpodlažný stredoveký objekt zo 14. storočia. Renesančnou prestavbou dosiahla nehnuteľnosť svoje maximálne rozmery, bola nadstavaná o tretie podlažie ešte zvýšené o atiku. Tento najcharakteristickejší prvok stavby mal v čase svojho vzniku okrem ozdobnej funkcie aj funkciu protipožiarneho múru – atika zabraňovala aby požiare, ktoré často zachvacovali slamené a šindľové strechy, preskočili z jedného domu na druhý.

A prečo Turecký dom? Faktami podložené vysvetlenie nemáme. Možno jeho zaužívaný názov súvisí s obdobím osmanských vojen, možno dokonca priamo s udalosťami z jesene roku 1663, kedy aj Pezinok čelil hrozbe tatárskych oddielov plieniacich Malokarpatskú oblasť, možno svojím typickým prvkom – atikou – jednoducho pripomína Turecký dom v neďalekom Senci...   

Jednoposchodový renesančný meštiansky dom bol postavený na pôdoryse v tvare písmena „U“ v polovici 17. storočia. V 1. polovici 18. storočia prešiel barokovou prestavbou, ku ktorej sa hlási aj neobaroková fasáda. Okolo roku 1846 sa jeho majiteľom, na žiadosť predchádzajúcej vlastníčky, stal dlhoročný pezinský mestský lekár Jozef Mászny (pochovaný v krypte farského kostola) a následne jeho dedičia. Tí dom v roku 1925 predali poslednému súkromnému majiteľovi, bohatému vinohradníkovi Ľudovítovi Wittgúberovi, ktorý mal v 40. rokoch zámer vybudovať zo svojej nehnuteľnosti obchodný dom.

Po 2. svetovej vojne sa pôvodne súkromný objekt stal sídlom Malokarpatskej knižnice.

Prvou predchodkyňou dnešnej železnice bola konská železnica, ktorú tvorili koľajové vozidlá ťahané konským záprahom. Kôň bol schopný utiahnuť po koľajniciach mnohonásobne ťažší náklad než na voze po nespevnenej ceste, pričom kone bolo potrebné po určitej vzdialenosti (asi 12 km) vymeniť v prepriahacích staniciach.

V rokoch 1839 – 1846 bola vybudovaná trať Bratislava – Trnava – Sereď. Úsek do Pezinka bol dokončený 30. júna 1841, kedy do mesta dorazil prvý vlak z Bratislavy. Cesta z Bratislavy trvala asi 1 hodinu a 40 minút. V Pezinku sa postavila aj stanica a stajne pre 9 koní. V roku 1872 bola prevádzka konskej železnice Bratislava – Trnava ukončená a po prebudovaní ju nahradili vlaky ťahané parným rušňom. Konská železnica bola jediná svojho druhu v bývalom Uhorsku a jej existencia významne prispela k hospodárskemu rozvoju mesta. Jej posledným pozostatkom je budova bývalej stanice, ktorá stojí povyše dnešnej.

Drobná baroková architektúra s ústrednou postavou Immaculaty (Nepoškvrnenej Panny Márie) pochádza z roku 1749. Jej objednávateľkou bola pezinská meštianka Anna Mária Schmidtová, vdova po miestnom kúpeľníckom majstrovi Jánovi. Vo svojej poslednej vôli odkázala finančné prostriedky na postavenie sochy Panny Márie na námestí pred Dolným kostolom.

Immaculata je ikonograficky ustálený typ zobrazenia Panny Márie – bez dieťaťa s rukami zopnutými na hrudi stojí na polmesiaci či zemeguli, ktorá je obtočená hadom s jablkom v ústach, symbolizujúcim dedičný hriech. Mária s nohou na hadovi symbolizuje víťazstvo nad dedičným hriechom.

V roku 1772 postavili okolo stĺpu ohradu, v roku 1898 ho zrekonštruovali. V roku 1958 rozhodol národný výbor o premiestnení sochy, z pôvodného miesta na námestí bola presunutá k veži Dolného kostola. Tu stál mariánsky stĺp až do zahájenia reštaurátorských prác v roku 1999. Po rekonštrukcii našiel dôstojné miesto uprostred námestia.

Pôvodne evanjelický Dolný kostol je jedinečnou pamiatkou prechodu z neskororenesančného cítenia do monumentálneho baroka a zároveň pripomienkou náboženských zápasov 17. a 18. storočia. Pezinskí evanjelici obišli pri jeho budovaní pravidlá, obmedzujúce reformačné cirkvi pri stavbe svätostánkov. Až do vydania tolerančného patentu (1781) nesmeli mať protestantské kostoly ani vežu, ani presbytérium, ich umiestnenie na námestí a vstup do kostola z ulice boli zakázané. Pezinčania všetky tieto obmedzenia porušili. Masívnu vežu, ktorá bola od začiatku súčasťou stavby, postavili ako mestskú vežu.

S výstavbou chrámu sa začalo 2. augusta 1655 vytýčením miesta. Prvá slávnostná bohoslužba v novopostavenom kostole bola slúžená na kvetnú nedeľu 27. marca 1659, podľa iného prameňa sa tak udialo na sviatok sv. Ondreja 30. novembra 1659.

Pezinskí evanjelici svoj nový chrám dlho neužívali. V období silnejúcej rekatolizačnej politiky Habsburgovcov boli nútení odovzdať ho vo februári 1674 katolíckemu farárovi. Napriek intenzívnym snahám o opätovné získanie, vyvinutým po tolerančnom patente Jozefa II., evanjelici kostol späť nezískali. V roku 1783 si postavili nový na Potočnej ulici.

Mestské múzeum sídli v priestoroch renesančnej Starej radnice, niekdajšieho sídla pezinského magistrátu. Jeho úlohou je systematicky zhromažďovať, ochraňovať, spracovávať a sprístupňovať hmotné i nehmotné doklady k dejinám mesta Pezinok. Ponúka ich aj stála expozícia múzea Zo zeme, postavená na výsledkoch archeologických výskumov mesta a jeho okolia. Archeologické artefakty zasadené do širšieho historického kontextu približujú pravekú, stredovekú i novovekú minulosť mesta. V galerijných priestoroch múzea sa realizujú dočasné výstavy, ktorých cieľom je prinášať tak rôznorodé historické témy, ako aj umenie a umelcov s väzbou na Pezinok.

Sídlo magistrátu slobodného kráľovského mesta bolo postavené krátko po získaní kráľovských privilégií v roku 1647. Radnica vznikla spojením a prestavbou dvoch pôvodne gotických domov na dnešnej Štefánikovej ulici a mestského kúpeľa na Potočnej ulici. Všetky tri objekty boli v rokoch 1654 – 1657 prebudované do štvorkrídlovej dispozície. Celú uličnú fasádu nad oknami poschodia ozdobil latinský nápis, okná a jeden z arkierov tiež doplnila výmaľba čiernymi a tmavošedými linkami, figurálnymi motívmi a ornamentami. Na prízemí smerom na námestie sa nachádzali obchodné priestory – predajňa cechu bieleho pečiva, deväť menších obchodov a lekáreň. Na poschodí bol v západnej časti umiestnený archív, vo východnej časti radná a súdna sieň. V roku 1832 budovu veľmi poškodil požiar, ktorý zničil aj značnú časť mestského archívu. Po požiari radnicu prebudovali v klasicistickom slohu. V 80. rokoch 19. storočia, po zbúraní mestských brán, boli do ník nárožných veží osadené kamenné reliéfy, pôvodne zdobiace Modranskú a Bratislavskú bránu. Na východnom arkieri je reliéf sv. Anny s letopočtom 1759 a na západnom Panny Márie z roku 1701.

Pre svoje dispozičné riešenie je pezinská renesančná radnica unikátom na Slovensku. Jej analógie sa nachádzajú v nemeckých krajinách.

Latinský text na budove Starej radnice:

Malachiáš 3.5:

Et accedam ad vos in iudicio et ero testis velox maleficis et adulteris et periuris et qui calumniantur mercedem mercennarii et humiliant viduas et pupilos et opprimunt peregrinum nec timuerunt me dicit Dominus exercituum.

A priblížim sa k vám na súd a budem rýchlym svedkom proti čarodejníkom, cudzoložníkom, krivoprísažníkom a tým, čo utískajú nádenníka, vdovu a sirotu a krivdia cudzincovi a neboja sa ma, hovorí Pán zástupov.

 Jeremiáš 9.22:

Non glorietur sapiens in sapientia sua et non glorietur fortis in fortitudine sua et non glorietur dives in divitiis suis sed in hoc glorietur scire et nosse me quia ego sum Dominus qui facio misericordiam et iudicium et iustitiam in terra haec enim placent mihi ait Dominus.

Múdry nech sa nechváli múdrosťou, silák nech sa nehonosí silou, boháč nech sa nechváli svojim bohatstvom, ale kto sa chváli, nech sa chváli tým, že je rozumný a pozná mňa, že ja som Pán, ktorý sa zľutúva, prisluhuje právo a pravdu na zemi, lebo v týchto mám záľubu, hovorí Pán.

Múzeum sídli vo vinohradníckom meštianskom dome. Objekt je obrátený do ulice jednoduchou renesančnou fasádou doplnenou arkierom. Na svorníku portálu sú vyryté iniciály majiteľa I. D. A. V. a letopočet 1638. Dom pôvodne vlastnil bohatý obchodník s vínom, dôkazom čoho je aj zachovaná lisovňa, z ktorej sa dá prejsť do radu pivníc. Na zvýšenom prízemí sa zachoval priestor tzv. čiernej kuchyne.

Malokarpatské múzeum v Pezinku je regionálne múzeum so silným akcentom na dejiny vinohradníctva a vinárstva v Malokarpatskej vinohradníckej oblasti. Pivničný priestor múzea je upravený pre potreby interaktívnej expozície, ktorej súčasťou je najväčšia zbierka vinohradníckych lisov v strednej Európe či novinka Klárin lis. Stála expozícia Príbeh vína približuje význam pestovania hrozna pre Pezinok i súčasné trendy vinohradníctva a vinárstva.

Jeden z kedysi privilegovaných slobodných šľachtických domov v Pezinku. Renesančná kúria vznikla spojením starších domov. Výsledkom prestavby bola dvojpodlažná rozložitá budova s dominantným polkruhovo ukončeným portálom na pôdoryse písmena „U“. Kúria nesie meno významného rodu Bratislavskej stolice, ktorého členovia sa najneskôr v polovici 17. storočia usadili v Pezinku a aktívne sa zapájali do jeho verejného života. Rozsiahle pivnice sú svedkom toho, že majitelia sa venovali vinohradníctvu. Od januára 1943 bola v jej priestoroch umiestnená nemecká meštianska škola, neskôr stredné odborné učilište. Dnes je sídlom Základnej umeleckej školy Eugena Suchoňa.

Je prvým reprezentantom klasicistického slohu v Pezinku. Chrám postavený v roku 1783 má jednoduchú architektúru. Pôvodne bol bez veže, tú dostavali medzi rokmi 1858 –1863 v neogotickom slohu. Do novopostavenej veže umiestnili v roku 1863 tri zvony s pomenovaním Viera, Láska, Nádej.

Súčasťou interiéru je kazateľnica a kamenná krstiteľnica z roku 1784, ktorú dal vyhotoviť pezinský mešťan a mäsiar Mathias Staminger. Priestoru dominuje oltár s obrazom Snímania z kríža, ktorého autorstvo sa istý čas pripisovalo Jánovi Kupeckému a obraz Posledná večera padovského maliara Mattea Ghidoniho (1626 – 1689). V podveží je v stene sekundárne osadený kamenný renesančný reliéf zmŕtvychvstania Krista z roku 1628, objavený v 80. rokoch 20. storočia.

Jozef Ľudovít Holuby (* 25. 3. 1836 Lubina – † 15. 6. 1923 Pezinok) bol evanjelický kňaz, botanik, národopisec, etnograf. Popri svojich kňazských povinnostiach sa venoval i vedeckej práci. Preskúmal flóru Trenčianskej a Nitrianskej župy, botanizoval na Orave, Turci, v okolí Bratislavy a Pezinka. Zaujímal sa o rozprávky a povesti, písal historické a etnografické práce. Ako 73-ročný prišiel na odpočinok do Pezinka k dcére Božene, manželke miestneho evanjelického farára Júliusa Žarnovického. V roku 1922 napísal krátke dejiny nášho mesta pod názvom "Črty z histórie města Pezinka". Zomrel v Pezinku a tu je aj pochovaný. Holubyho náhrobok je dielom významného slovenského architekta Dušana Jurkoviča.

Výstavba kultúrno-spoločenského domu v Pezinku začala nadobúdať reálnu podobu v polovici 70. rokov 20. storočia, kedy bolo ako ideálne územie vyhodnotená plocha rodinných domov na uliciach Farská, Holubyho a Potočná. MNV Pezinok ich charakterizoval ako nevyhovujúce minimálnym požiadavkám bývania. Predchodca Krajského pamiatkového úradu so zámerom napokon súhlasil, i keď s opakovanou pripomienkou, že vybrané parcely nepredstavujú optimálne riešenie a realizácia je v rozpore so stanovenými zásadami pamiatkovej starostlivosti. V 80. rokoch sa realizovala sanácia dotknutých objektov a nasledovala výstavba nového Kultúrneho domu, ukončená na prelome rokov 1989/1990. Novostavba s rozpočtom viac ako 60 miliónov korún ponúkla malú sálu s kapacitou 120 miest, kino-divadelnú sálu (450 miest), estrádnu sálu (600 miest), klubové priestory, učebne, salónik i reštauráciu. 

Kostol bol postavený najneskôr začiatkom 14. storočia v gotickom slohu, pravdepodobne na mieste staršej sakrálnej stavby. Jeho beneficiátormi boli príslušníci rodu grófov zo Svätého Jura a Pezinka, o čom svedčia aj erby členov rodu osadené v klenbe presbytéria a pohrebnej kaplnky. Najrozsiahlejšia stavebná premena chrámu prebiehala v druhej polovici 15. storočia a skončila v roku 1501. Dokladá to aj vročenie na víťaznom oblúku.

Kostol má obdĺžnikový pôdorys s rozmernou polygonálne ukončenou svätyňou, jeho dispozícia má charakter trojloďovej pseudobaziliky so zvýšenou hlavnou loďou a s nižšími postrannými loďami. K najcennejším prvkom vnútorného zariadenia patria gotická krstiteľnica z červeného mramoru, epitaf grófa Juraja II. z Pezinka z roku 1426 z rovnakého materiálu, ranorenesančná kazateľnica z roku 1523 a pohrebná kaplnka uhorského palatína Štefana Illesházyho s jeho epitafom. Pod presbytériom sa nachádza rozsiahla krypta. Autorom hlavného oltára s obrazom Nanebovzatia Panny Márie je Štefan Steinmassler, žiak bratislavského sochára Ľudovíta Godeho, ktorý bol žiakom najvýznamnejšieho zaalpského sochára Juraja Rafaela Donnera. Od roku 1863 je súčasťou interiéru kostola organ, ktorý ako svoje prvé samostatné dielo postavil slovenský organár Martin Šaško ml. zo známej a uznávanej organárskej rodiny Šaškovcov z Brezovej pod Bradlom.

V roku 1674 boli do Pezinka, ako prvého mesta v Uhorsku, uvedení kapucíni. Do správy dostali farský kostol Panny Márie a za rezidenciu katolícku faru. V roku 1715 začali s výstavbou vlastného kláštora, o rok neskôr už bol zastrešený. V roku 1718 bol položený základný kameň kapucínskeho kostola, do roku 1724 boli ukončené stavebné práce. Prvá bohoslužba sa konala v roku 1726, k vysväteniu kostola s patrocíniom Najsvätejšej trojice došlo v roku 1730.

Kostol bol postavený ako jednolodie s bočnou kaplnkou zasvätenou Panne Márii. Pod kláštorom aj pod kostolom sa nachádzajú suterénne priestory slúžiace ako vínne pivnice. Samostatným podzemným priestorom je krypta pod loďou kostola, kde boli pochovaní rehoľníci aj svetské osoby.

Po násilnej likvidácii reholí v apríli a máji 1950 bol pezinský kláštor kapucínov v rokoch 1950 – 1954 kárnym kláštorom pre kňazov a rehoľníkov nepohodlných pre vtedajší režim.

Najviditeľnejším vonkajším znakom mesta bolo v minulosti opevnenie slúžiace na obranu a zároveň demonštrujúce výsadné postavenie miesta, ktoré obklopovalo. Pezinské opevnenie bolo budované v rokoch 1616 – 1670 a obkolesilo mestské jadro približne v tvare písmena D. Tvoril ho zemný val, kamenný múr s 11 baštami, tri hlavné brány – Horná (Hradná), Dolná (Bratislavská) a Trnavská brána, niekoľko menších bránok a vodná priekopa, napájaná potokom. Hradbový múr mal výšku 6 metrov, pri základoch bol široký 180 cm, pri vrchole 100 cm, doplnený bol tehlovým cimburím. Kamenná hradba bola dlhá asi 1900 metrov, zemný násyp spevňujúci hradbu bol široký asi 15 metrov, šírka vodnej priekopy bola 12 – 15 metrov, hĺbka 2 – 4 metre.  

Po pominutí vojenských nebezpečenstiev 17. a začiatku 18. storočia obranná funkcia opevnenia postupne upadala, v druhej polovici 19. storočia postihla fortifikáciu devastácia zapríčinená rozvojom mesta. Medzi prvými boli zlikvidované mestské brány, boli povolené viaceré prierazy a bránky, úpravy zemného valu na malé vinohrady, záhrady či parčíky. Tehlové cimburie sa využilo na stavbu protipožiarnych múrov, priekopa sa zasypala.

Budova Dobrovoľného hasičského zboru v Pezinku bola postavená v roku 1927. Dobrovoľný zbor bol v Pezinku založený z iniciatívy mestského kapitána Františka Meissla v roku 1874. Náklady na stavbu nového hasičského skladiska predstavovali sumu 75 000 korún, na výstavbe sa významnou mierou podieľalo aj mesto. Z vlastných zdrojov postavil zbor pozorovateľňu – tehlu na ňu daroval majiteľ tehelne Štefan Kriser. Hodiny na pozorovateľňu zhotovil požiarnik Ján Pucher. Na priečelí budovy zbrojnice sa nachádza socha sv. Floriána, patróna hasičov.  

Pôvodne vodný hrad vybudovali v poslednej tretine 13. storočia dediční majitelia mesta, grófi zo Svätého Jura a Pezinka. Hrad bol postavený na kruhovom pôdoryse okolo nádvoria. Jeho obrana spočívala na hradných múroch, dvoch vežiach a vonkajšom opevnení, ktoré tvorili dva valy a dve vodné priekopy preklenuté dvoma padacími mostami. Po vymretí grófskeho rodu (1543) sa vo vlastníctve hradu striedali záložní majitelia Pezinka a pezinského panstva, medzi nimi napr. aj vojenský veliteľ Ján Krušič z Lupoglavy a uhorský palatín Štefan Illesházy. Od začiatku 17. storočia patril hrad Pálffyovcom. Magnátsky rod nevenoval hradu zvláštnu pozornosť, dobové záznamy zo začiatky 18. storočia ho dokonca opisujú ako ruinu. Pálffyovci starobylý objekt využívali ako centrum panstva s jeho administratívou, archívom, skladmi produktov a remeselnou výrobou pre účely panstva. Obdobie 19. storočia a prelomu 19. / 20. storočia je spojené s úsilím o prinavrátenie reprezentatívneho výrazu stavby. Prvé kroky v tomto smere sa spájajú s Františkom Pálffym (1780–1852). Gróf nechal v roku 1844 vytvoriť v západnom krídle nad prejazdom hlavnej brány veľkú sálu, v úpravách južného a východného krídla pokračoval Ján Pálffy. V roku 1930 kúpilo zámok spolu s priľahlým parkom mesto. Historický objekt zamýšľalo adaptovať pre účely samosprávy. V roku 1936 sa novým vlastníkom stalo Slovenské vinohradnícke družstvo, ktoré si tu zriadilo svoju centrálu. Po vojne bolo družstvo aj so zámkom včlenené do Slovenských vinárskych závodov, v súčasnosti je v súkromnom vlastníctve.  Napriek mnohým prestavbám si Zámok zachoval dispozíciu stredovekého vodného hradu a považuje sa za ojedinelú stavebnú pamiatku na Slovensku.   

Predchodcom dnešného zámockého parku bola záhrada, ktorá sa rozprestierala za hradnými priekopami, bola oplotená a tvorila hospodárske zázemie hradu. V 17. storočí bol jej súčasťou napr. ovocný sad či zvernica, patrila do nej aj stovka včelínov. Založenie zámockého parku spadá do éry Františka Pálffyho. Ten dal pri rozsiahlej prestavbe hradu v roku 1844 zrušiť staré valy a zasypať priekopy. Potok, ktorý dovtedy priekopy napájal, bol rozšírený na dva rybníky. V nich sa chovali ryby a korytnačky. Záhrada bola premenená na anglický park, v ktorom boli vysadené vzácne stromy a vybudované široké chodníky. V roku 1930 kúpilo park mesto Pezinok. V súčasnosti slúži na oddych obyvateľom mesta a jeho návštevníkom. 

Aj do Pezinka smerovala v 17. storočí z Moravy vlna nábožensky prenasledovaných novokrstencov, ktorých poznáme pod menom habáni. Usadili sa na pezinskom predmestí, kde udržiavali tradíciu spoločného bývania a hospodárenia. Tzv. veľký habánsky dvor (na Kupeckého ulici 7 – 27) pôvodne tvorila sústava 10 domov postavených okolo spoločného štvoruholníkového dvora, do ktorého sa vstupovalo jedinou bránou. Každá rodina žila v malom dome. Jeho súčasťou bola čierna kuchyňa a pitvor, obytná izba s dvoma oknami a hospodársky priestor. V habánskom dvore žili nožiari a zámočníci.